Sko(n)čila

Autor: Tamara Heribanová | 23.9.2010 o 11:59 | (upravené 23.9.2010 o 14:05) Karma článku: 6,04 | Prečítané:  1745x

Niekde v diaľke svietilo slnko, niekde v diaľke bolo počuť šepot, niekde v diaľke sa objímali posledné jesenné listy. Niekde v diaľke sa hľadala, ale nevedela sa dotknúť samej seba, aj keď mala navigáciu, aj keď mala baterku, aj keď mala všetko, čo by obyčajný človek nepotreboval na to aby sa našiel.

Možno len chcela, aby na ňu niekde niekto čakal. Možno len chcela aby sa vedela pozrieť sama na seba očami milujúcej osoby. Možno len chcela počuť hudbu ticha a dýchať hmlistý pokoj, keď zhasne svetlo. Možno to bolo kvôli tomu, že tam stála už miliónkrát, stála tam na tom moste svojej imaginárnej jedinečnej miestami klišoidnej predstavivosti a chcela, áno, chcela skočiť do hlbín samej seba, len sa bála. Bála sa, že by bola ešte stratenejšia, ešte zviazanejšia, ešte viac tuhá. Predstavovala si ako skočí, predstavovala si ako sa zbalí, ako nikomu nič nepovie, odíde preč, niekam ďaleko, niekam, kde nikoho nepozná a nikto nepozná ju. A bude sa okolo seba pozerať a keď sa jej bude chcieť, možno aj pobeží. Len tak. Rýchlo, alebo pomaly. Je to jedno. Pozerala sa do stropu, pavučina, malá ani ju nebolo vidieť, keby nesvietilo slnko. Jesenné slnko. A vzduch vonia. A smrdí. A to asi kvôli tomu, že nevyužila jar, neprežila leto a jeseň je už len o dotykoch, tých čo sa poznajú. Ale ju nikto nechce spoznať, ani ona vlastne nikoho nechce poznať, lebo už veľa mužov poznala a ako to dopadlo. Tak to dopadlo, že by chcela skočiť. Vedela si ich toľkých vybaviť, aj vône, aj akú mali pokožku, a nedostatky. Na tie si najviac pamätala. Tie najviac milovala. Tie iba milovala, nič iné. A preto to skončilo. Skončilo to tak, že už ani nesnívala o tom aby ju niekde niekto čakal. Ľudia sa už aj tak nečakajú. Myslela si. Doba je rýchla, minúty rýchle, sekundy sa predbiehajú a človek a druhý a tretí človek a potom ich je veľa, sa predbiehajú ešte viac. A tí, ktorí v dave stoja sú pošliapaní, alebo už zabudli prečo stoja bez pohnutia. Na nikoho nečakajú, nikým nie sú čakaní. Stoja, zabudnuto v zabudnutí. Len tak dumajú kedy stretnú samých seba, ale keďže ich tempo je rôznorodé nevedia sa stretnúť aj keď do seba drgajú, trú sa, dotýkajú. Niekde v diaľke svietilo slnko, niekde v diaľke bolo počuť šepot, niekde v diaľke sa objímali posledné jesenné listy. Všetko je to tak nepodstatné ako akákoľvek úvaha, pomyslela si a nadýchla sa molekúl kyslíka, oxygenia, so značkou O, čo si pamätala zo školy, áno, áno, protónové číslo 8, bezfarebný plyn, v kvapalnom a tuhom stave, svetlomodrá farba. Áno, áno. Nadýchla sa. Skočila.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Slovensko sa rozdelí. Čo bude nasledovať po plošnom testovaní?

Mestá chcú o ďalšom testovaní ešte rokovať.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

ĽSNS: Hodnotová bitka o sedem miliónov

Možno sa ich za tie peniaze aspoň zbavíme.


Už ste čítali?