Keď to najvzácnejšie uletí

Autor: Tamara Heribanová | 20.11.2008 o 14:39 | Karma článku: 9,64 | Prečítané:  2757x

Príletová hala bola plná. Rýchlo sa predieral a vyzeral takisto ako pred dvoma rokmi.

Vtedy keď jeho sexi zadok patril iba jej stehnám, vtedy keď sa ich pot miešal v spoločných vzdychoch, vtedy keď ju ráno budil v jej župane s kávou a čerstvým pečivom. Nervózne miešala čaj a snažila sa pôsobiť čo najviac pokojne. Účes od kaderníčky, nalakované nechty, nové priliehavé šaty. Tak veľmi jej na tom záležalo. Nevidela ho dva roky. A milovala ho aj tie dva roky. Usmieval sa a horlivo kýval. Decentne odkývla, položila lyžičku vedľa šálky a neisto sa usmiala. Bol v čiernom obleku, mal dvojdňovú bradu, o pár centimetrov širšie ramená ako naposledy a jeho oči žiarili. Tie oči ju začarovali už vtedy. Tie oči preklínala počas mesiacov, kedy dostávala pohľadnice z celého sveta a nevedela naňho zabudnúť. Objal ju. Pritiahol si ju k sebe a ona ho zacítila. Nadýchol sa jej vlasov. „Si nádherná. Tak veľmi si mi chýbala.“ Sadol si oproti a položil laptop vedľa seba. Vedela, že aj keď ho vidí len na hodinu, pretože to bol čas odkrojený z jeho prestupovej prestávky, dostávať sa z toho bude oveľa dlhšie. Boli spolu vtedy predsa tak šťastní. No to, že uprednostnil pracovnú ponuku pred ňou mu nedokázala odpustiť. „Prečo si mi neodpísala ani na jeden mail, nezdvíhala telefón?“ chytil ju za ruku a jej zovrelo srdce. Tak veľmi po ňom túžila. „Neviem. Mala som toho veľa. Myslela som, že medzi nami je to ukončené.“ Odvrátila hlavu a pozorovala ľudí nastupujúcich do lietadla. „Ukončené? Ja ťa stále milujem.“ Popravil si okuliare. „Ďakujem. To je milé.“ Zasmiala sa a trasúcimi rukami si odpila s čaju. Bez neho bol jej život prázdny. Myslela naňho každý deň. Nevedela mu však odpustiť, že odcestoval, že mu kariéra bola dôležitejšia ako jej láska k nemu. “Pozri, budem chápať, keď ma už nechceš. Ale ja na teba stále myslím. Snívaš sa mi. Túžim po tebe. Najradšej by som ťa okamžite pomiloval a nepustil ťa z náruče až dokonca života.“ Zložil si okuliare a prehrabol si vo vlasoch. Mal slzy v očiach. Lietadlo odlietalo, druhé práve pristávalo. „Už je ale neskoro. Na to si mal myslieť vtedy.“ povedala sucho a jej slovám ju bodali ako nože. Tak veľmi mu chcela padnúť do náruče. Bol jej všetkým. Rozhodla sa však nepopustiť od naplánovaného správania, rozhodla sa byť hrdá a silná. Zapálil si cigaretu. Zavrel oči a zašepkal: „ Si to najcennejšie, čo mám. Chcem si ťa zobrať za ženu a vychovávať s tebou vnučky.“ Jemne sa zasmial. Ten smiech na ňom zbožňovala. Tak ako parfum, ktorý nezmenil. Tak ako jeho varenie, malé prekvapenia a rozhovory pri rannom speve vtákov. „To nepôjde. Niekoho mám.“ Zaklamala a vytiahla mu z krabičky cigaretu. Zapálil jej ju. Vytiahol z peňaženky peniaze za jej čaj a postavil sa. „Šťastný to muž, čo pri tebe zaspáva. Závidím mu. Tebe želám, aby si bola šťastná. Veľmi šťastná, nech je to s kýmkoľvek, starká. Musím ísť.“ Zahasil cigaretu a zamával na čašníčku. „Podpíšem teda kontrakt, čo na mňa čaká. Doma som okrem teba nič nemal. To vieš. Je to na päť rokov. Maj sa mi..“ Pohladil ju po vlasoch a zmizol v dave. Lietadla prilietali. Lietadla odlietali. Obloha bola ružová. Nejakej pani letiacej do Moskvy sa stratil kufor. Pánovi letiacemu do Paríža zase manželka. Išla do Duty Free obchodu a celá sa navoňavkovala jeho parfumom. Až do noci sedela v príletovej hale. Pozerala ako sa ľudia vítajú a objímajú. Iní ako čakajú s menovkami v ruke. Chýbal jej na smrť. Chýbal jej na život.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?