Čo zdedíš, nevydedíš!

Ane Poláčkovej chýba už od malička druhé „n“ v mene. V jej živote jej však chýba viacej vecí. Chýba jej muž a deti a koncom mesiaca stokorunáčky v peňaženke. Tisíckorunáčky jej nechýbajú, lebo vie, že ich nikdy koncom mesiaca v tej koženkovej, popraskanej taštičke mať nebude.

Nemala ich ani na začiatku mesiaca, takže nesmútila nad ich absenciou. „Nesmúť za tým, čo nemôžeš nikdy mať. Nesnívaj o tom, čo sa ti nikdy nesplní,“ hovorila jej mama. Mamu nemala rada. Neznášala ju a neznášala ani jej facky a buchnáty. „Trápna intelektuálka! Ešte raz ťa uvidím s tou knihou! Ja ti tie tvoje bláboly vytlčiem s tej tvojej premúdrelej hlavy,“ kričala na ňu s prázdnou fľašou v ruke. Ana nemala otca. Nemala sestry ani bratov. Keď však mala sedemnásť, zistila, že jej ani súrodenci ani otec nechýba. Zistila, že jej možno tak veľmi nechýba ani to druhé N v mene. Veď by mohla byť Aňa alebo by mohla raz bývať v zelenom dome a mohla by raz ukázať svojej mame, upratovačke, že Styronova Sofiina voľba nie je o politike a Salingerova „Kto chytá v žite“ nie je kniha o poľovníkov. Nestalo sa ale tak. Mama jej zomrela deň po maturite. Prepila sa. Ana vtedy videla prvý krát úsmev na maminej tvári. Bola taká priateľská, tá mŕtvola oblečená v čiernych šatách, čo pozerala na plesňou pokrytý plafón. Usmievala sa, lebo vedela, že nebude musieť počúvať svoju premúdrelú dcéru. Usmievala sa, lebo už necítila nič. Necítila výčitky, že nič v živote okrem tých faciek a buchnátov svojej dcére nedala. Ležala tam na koberci a Ana ležala vedľa nej. Ležali spolu. Ana jej rozprávala o maturite. Pripla jej zelenú stužku, ktorú si sama vyrobila, pretože nemali peniaze na stužkovú slávnosť. Pripla jej tú stužku na šaty a hladila jej vlasy. Predstavovala si, že predá nábytok a že si kúpi knihy. Nebude chodiť potajomky do knižnice, ale bude mať vlastné. Tešila sa, že jej mama zomrela a rozmýšľala, že jej možno na pomník nechá vygravírovať meno bez jedného písmenka. Potom však povedala, že bude veľkorysá. Niekde čítala, že všetko zlé sa vždy človeku vráti dvojnásobne. Ana bola poverčivá a bála sa, že by jej meno už vôbec menom nebolo, keby ešte stratilo aj to jedno jediné N. Stála pred zrkadlom a skúšala, či sa oplatí, vrátiť mame aspoň jednu z tých faciek, ktoré ju tak veľmi ponižovali. „Volám sa Aa Poláčková. Nie, Nie. Volám sa Na Poláčková.“ Po chvíli zistila, že predsa len mame dá na pomník vygravírovať celé meno. „Veď už tá jej mama okrem toho vygravírovaného mena na pomníku nič iné mať nebude,“ pomyslela si ale hlavne sa zľakla, že by jej vlastné meno stratilo na váhe. A keďže Ana vedela, že jej meno váhu žiadnu nemá, bola táto téma ukončená. Roky leteli. Ana sa zamestnala v drogérii a pretože bola pekná, nechali si ju. Nechali si ju aj keď nebola veľmi šikovná. Niekedy sa stalo, že vrazila do mrakodrapu zo šampónov. Niekedy sa aj stalo, že miesto toho aby vyložila mydlá z kartónov, zbalila do nich všetko čo bolo na policiach. Občas zle vydala peniaze a skoro vždy zle poradila zákazníkom. Mysleli si, že je hlúpa. Bola však pekná. A mama jej zomrela v osemnástke a chýbalo jej ešte aj to jedno písmenko v mene, a tak boli k nej veľkorysí. Tak ako bola aj ona v ten osudový večer, keď sa rozhodla, že mame na pomník nechá vygravírovať meno celé. Osud bol k nej štedrý, tak ako bola ona v ten osudový večer štedrá k žene, ktorá ju celý život len bila a okrikovala. Ana však necítila náklonnosť osudu. Netešila sa z jej dobrého miesta v drogérii. Nevedela o tom, že na jej miesto by mohli okamžite zobrať niekoho iného. Niekoho, kto by bol oveľa kvalifikovanejší a rozumel by šampónom, kondicionérom, mydlám a nepravým parfumom. Vedel by ktorá farba na vlasy je s prídavkom vitamínu B a ktorá zubná pasta bieli zuby. To však Ana nevedela. Zistila to až keď ju raz vedúci drogérie chytil za zadok. Potom za prsia. A odvtedy jej už každý mesiac dával prémie a niekedy aj šampóny a zubné pasty s bieliacim účinkom. Nemala ho rada. Povedal jej však, že je pekná a že je jej meno exotické. Slovo exotické znelo veľmi eroticky a Ana si vtedy spomenula na Dufoeho Robinsona Crusoeho. A na Gaugenove tahiťanky a zrazu sa jej zazdalo, že cíti vône diaľok. Cítila však len lacnú voňavku, ktorú dostala od svojho nápadníka. „Keď budeš dobrá, zoženiem ti z drogérie čo len budeš chcieť,“ povedal jej vtedy vedúci a podal Ane poľský lesk na pery. „Ty môj blištek na pyštek.“ Zakrochkal a zobral si Anu z jedným N. Bral si ju častejšie a častejšie a napriek tomu, že bol vedúci v drogérii a mohol zohnať hocičo, nezohnal to hlavné. A tak Ana s jedným N plakala na záchode, keď sa na tehotenskom teste ukázali dva prúžky. Vedela, že aj to jediné N v jej mene by zamenila za absenciu toho druhého prúžka na teste. Vedúci bol charakter. Zaplatil interrupciu. Bol ženatý charakter a tak Ane povedal, že už nemôže tolerovať jej nespoľahlivosť. Povedal jej, že nie je na prácu v drogérii kvalifikovaná a že nevie poradiť zákazníkom, ktoré kondómy sú lubrikované a ktoré parfumované. Povedal, že jej tehotenstvo len dokazuje, že vo svete drogérie nikdy nebude doma a že nikdy nedoženie, to čo už raz zameškala. Ana stratila prácu, ktorú tak veľmi neznášala a naraz jej prišlo smutno. Prišlo jej smutno za bábätkom, ktorému by možno dala aj plnohodnotné meno. Bolo jej smutno, že ju mama fackovala a že nemá kvalifikáciu na prácu v drogérii. Stiahla si závesy a roztrhala dve knižky. Keby mala knižiek viac, roztrhala by ich viac. Ale ich viac nemala. A naraz zistila, že mama mala pravdu. Mala pravdu, keď jej hovorila, že nemá snívať o tom čo nikdy mať nebude. Zistila, že jej mama mala pravdu vo všetkom. Otvorila si fľašu. Mama mala pravdu, že knihy sú nanič. Ane naraz už vôbec nechýbalo jej chýbajúce N. Nechýbalo jej vôbec nič. Možno iba ten lacný mužský parfum, možno to menej lacné objatie vedúceho, ktorému sa nikdy nemohla rovnať. Dopila fľašu, ústa si naleskovala poľským rúžom od otca jej nenarodeného čo sa nikdy nenarodí a zaumienila si, že bude konať a že bude tá najväčšia odborníčka na lubrikované, farebné, vrúbkované či ochutené kondómy a že už nikdy nebude mať veľké sny. Napísala tieto dve strany. Napísala ich v tretej osobe, lebo vždy v tretej osobe len texty čítala a tak inak písať nevedela a podala ich prvému mužovi, ktorého videla. Aby vedel s kým má dočinenia. A potom dlho tie závesy neodhrnula.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok