O drahú ruskú dušu menej- Zomrel Alexander Solženicyn

"Všetkým, ktorým život nestačil na to, aby o tom rozpovedali. A nech mi odpustia, že nie všetko som uvidel, nie na všetko som si spomenul, nie o všetkom som sa dovtípil." Literárny gigant Alexander Solženicyn písal svoje knihy krvou svojho ľudu a jeho život stačil na to, aby otvoril zamknuté dvere plné bolesti a utrpenia. 3. augusta 2008 zomrel ako 89 ročný doma. Doma v Rusku, ktoré miloval aj keď bol za svoju pravdu uväznený, vyhnaný a dočasne zbavený občianstva.

Na západe, v čase studenej vojny, keď bol vyhostený zo sovjetského zväzu, ho považovali za hrdinu. Veď nepriateľ môjho nepriateľa je dozaista mojím priateľom, ako to už v čierno-bielom svete absolútnych právd a lží býva. Prehliadlo sa však, že ruská duša mysliteľa nebola nikdy za ortodoxné nadšenie či zatracovanie a Solženycinova kritika na jednu stranu už vôbec neznamenala uznanie strany druhej. Vo svojom poslednom veľkom rozhovore pre Spiegel /23.07.2007/ v jeho dome v dedine Troize Lykowo sa rozprával s novinármi Christianom Neefom a Matthiasom Scheppom o ruskej revolúcii, o návrate do domoviny v roku 1994 ale aj o strachu, ktorý prekonal jeho túžbu prebrať si Nobelovu cenu za literatúru v roku 1970. Solženicyn zatracoval nasadenie NATO jednotiek v bývalej Juhoslávii a vraj s nadšením prijal už raz odmietnutú štátnu cenu od exšéfa tajnej služby Wladimíra Putina. "Od Gorbačova som nemohol prijať cenu za knihu, ktorá bola písaná krvou miliónov ľudí. V roku 1998, v najakútnejšom stave národnej biedy, vydali moju knihu Rusko v troskách. Vtedy Jelcin nariadil, aby ma vyznamenali najvyšším štátnym vyznamenaním. Odpovedal som, že neprijmem vyznamenanie od štátnej moci, ktorá pohnala Rusko na hranu vlastných ruín." Autor trilógie súostrovie Gulag, za ktorú bol znova vyhnaný z krajiny a svoj domov našiel krátkodobo u nemeckého literáta Heinricha Bölla, v Švajčiarsku, v Chile a v americkom Vermonte, však neinklinoval k Putinovi, tak ako sa zdalo. "Cenu som nedostal od Putina, ale od uznávaných expertov, vedcov a kritikov, ktorých si cením. Keď som prebral cenu, vyjadril som nádej, že trpké skúsenosti Ruska, ktorým som venoval celý svoj život, snáď ochránia národ pred novými bolestivými pádmi. A Putin bol dôstojník tajnej služby, nebol však vyšetrovateľ KGB alebo správca v Gulagu." priznal spisovateľ ktorého meno figuruje v hlave mnohých ako priezvisko ruského osudu. Štátne vyznamenanie dotované 144.000 eurami prevzala jeho manželka Natalya, keďže filozof sa ceremónie nemohol zúčastniť kvôli podlomenému zdraviu. Práve súostrovie Gulag spravilo zo Solženycina na západe napomínajúceho, moralistického proroka, ktorý v prednáškach a rozhovoroch vždy varoval pred prehnanou politickou koncesnou činnosťou proti sovjetskému zväzu. Samotná práca na súostroví začala v roku 1958 a aj to za konšpiračnych okolností. V roku 1973 našlo KGB časti manuskriptu, ktoré boli nasledovne prepašované a vydané na Západe. V roku 1989 vyšla historická dokumentácia, trilógia súostrovie Gulag aj v jeho rodnej krajine. Vnej rozpráva s trpkou iróniou o katoch a v najhlbšom smútku o ich obetiach. Okrem príbehov bezcitnej krutosti a podlosti predstavuje najmä príklady morálnej veľkosti uväznených. " Postupne mi dochádzalo, že línia, ktorá rozdeľuje dobré a zlé, nie je medzi krajinami, nie medzi triedami a nie medzi politickými stranami, že táto hranica je len v srdci každého z nás." Až v roku 1994, po páde USSR sa vrátil naspäť. Už nekritizoval len hnilé hodnoty postkomunistického Ruska ale aj tie, ktoré kreovali Západ. Donekonečna opakoval, že Rusko nesmie napodobňovať západnú demokraciu ako to robia opičky v cirkuse. Putinova politika však zožala u Solženycina úspech. Možno aj preto podporoval čečenské vojny svojej krajiny. Podľa posledných spisov na tému dejín judaizmu v Rusku prízvukol spoluvinu ruských židov na komunistickej diktatúre svojej vlasti. Nielen pospolití ľud ale aj Solženicynovi kritici demonštrovali spisovateľov antisemitický postoj a to najmä počas v exilového pôsobenia v USA. Zomrel spisovateľ, ktorý dokonale poznal chuť sĺz zúfalstva i šťastia svojho národa. Poznal zúfalstvo v srdciach tých, čo cítili nevyliečiteľné metastázy v svojom smutnom osude. Vedel ako jedinčne šumia smutné brezy, ako pomaly zapadá slnko a vonia zem, za ktorej jednoduché šťastie sa celé stáročia bojovalo a tak často zomieralo v neodškriepiteľne dekadentnej ničote.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok