Zlatú reťaz, zlatý zub, zlaté srdce má...

Autor: Tamara Heribanová | 29.1.2008 o 11:52 | Karma článku: 9,21 | Prečítané:  2966x

Keď začala pred pár rokmi v Juhoslávií vojna, veľa z nás len myklo plecom a dodalo: "Tento rok sa bude musieť ísť na dovolenku inde." Ako to vyzerá s krajinou, ktorá zažila vojnu znásilnovania, dnes? A dobre sa kupujú trička "Sarajevo 1992- bol som pri tom" či iné turistické vojnové atrakcie?

Pri otvorení dverí taxíka sa mi zatočí hlava. Vôňa píniových stromov, soli a čerstvého chleba sa spája v hymne cikád s pohľadom na lode kotviace na tyrkysovom mori. Zrazu mám pocit, že sa nachádzam v romantickom filme. Kulisy hradieb a staré brečtanom obrastené vily sa v červenom filtre zapadajúceho slnka zdajú byť príliš perfektné. Otočím sa a vidím starého koníka ťahajúceho voz s ešte starším starcom. Bezzubý dedko sa smeje a poháňa svojho zvieracieho kamaráta. Za vozom, sa ťahá šóra áut, ktoré nemôžu dvojicu kvôli úzkej ceste predbehnúť. Mladý fešák so zlatou reťazou na krku a cigaretou v ústach vykloní vygélovanú hlavu zo svojho čierneho mercedesu a snaží sa nadávkami prekričať trúbenie áut. Starček je zrejme hluchý alebo veľmi flegmatický. Spokojne sa usmieva a pomaly sa aj s kolónou áut strácajú z môjho obzoru. Hotelová izba má balkón natočený na more. Sadám si do ratanového kresla, a pozerám na vlny narážajúce o skaly. “Je to magické mesto. Nájdeš tu pokoj, vzrušenie, no hlavne to čo si nikdy predtým necítila.” Presviedča ma pri prechádzke mestom Goran, bratranec mojej kamarátky. Goran nie je na rozdiel od väčšiny obyvateľov Dubrovníka, ani katolík ani Chorvát. Patrí k srbskej ortodoxnej obci, ktorá sa v meste každý týždeň v nedeľu stretáva v bazilike. Prechádzame sa po vyleštenom bielom mramorovom námestí. Malé aj veľké reštaurácie sú úplne obsadené. ” Mysleli sme si že na nás všetci zabudli. Po dlhej zime sa však vrátili ako sťahovaví vtáci. Vďaka bohu sú späť. Po vojne bolo mesto úplne prázdne“.” Hovorí Goran. A naozaj turisti z celého sveta sem chodia načerpať energiu a chuť do života. Dubrovník je vyhľadávaným miestom, počujem angličtinu, nemčinu, ruštinu aj hebrejčinu. „Niekoľko svetových celebrít tu vlastní byty. Ceny na meter štvorcový sa v priebehu posledných rokov zdesaťnásobnili. Len málo kto si môže dovoliť zaplatiť dvestotisíc za meter štvorcový.“ Nechce sa mi veriť že 50 metrov štvorcový bytík stojí naozaj 10 miliónov. V realitnej kancelári však na ďalší deň potvrdia Goranove slová. „180 tisíc, ale nie je zrekonštruovaný, mali by ste záujem?“ Pýta sa ma perfektnou angličtinou urastená kráska v realitnej kancelári. „ Niektorí ľudia tu po vojne neuveriteľne zbohatli.“ Vzdychne si Goranova mama a položí na stôl krčah s vínom. Keď sa v roku 1991 po Slovinsku a Bosne Hercegovine odpojilo aj Chorvátsko od Juhoslávie, nastalo najväčšie krviprelievanie. Situácia sa nevyhrotila len etnickou neznášanlivosťou, ale najmä strachom o more. Chorvátsko zvyšovalo svojou vychýrenou pohostinnosťou a prímorskými mestami finančnú situáciu celej krajiny. Prísť o more, o peniaze turistov, ktorí každoročne prichádzali počas letných, ale aj jarných a jesenných mesiacov, bolo pre mnohých neprijateľné. „ Krajina slnka, tanca a pohody sa zmenila na miesto vyhorených domov, znásilnených žien a zavraždených detí.“ Maja Dragorič, Goranova mama sa snaží situáciu vidieť objektívne. No dá sa hovoriť o minulosti objektívne, keď vám vo vojne brutálne zavraždili rodičov a manžela? Jedno je isté, tak ako Srbi a Chorváti vášnivo milujú svoj život a všetko naokolo, tak vedia aj nenávidieť. Maja je šťastná, že žije v mieri, že sa nemusí báť o svoj život ani existenciu, no na druhej strane sa mi nedokáže neposťažovať. Niektorí turisti prídu do Dubrovníka, a chcú si domov odniesť suvenír, ktorý by symbolizoval vojnu. „My chceme na vojnu zabudnúť. Nepotrebujeme predávať tričká s nápisom -Bol som pri tom. Sarajevo,1992-. Neverila by si aké priania niektorí turisti majú.“ Maja si spomína na americký párik, ktorí si svoju dovolenku veľmi pochvaľoval až na fakt, že nevideli žiaden rozbombardovaný dom. Boli sklamaní, že nemôžu známym doniesť fotku, ktorú im pred odletom sľúbili. „Je to na zaplakanie. Hlúposť je najväčšia choroba. Najmä ak niektorí ľudia potrebujú k šťastiu tragédie ostatných.“ Vojna sexom, ako mnohí túto vojnu kvôli masovému znásilňovaniu, pomenovali, má dodnes svoje dopady. Čas je najlepší lekár. Aj keď sú obyvatelia Dubrovníka vysmiaty a priateľský, ich rany na duši nie sú ešte úplne zahojené. „Sestra bývala v dedine vzdialenej asi polhodinu autom. Jedného večera prišli vojaci, vtrhli do bytov a pred dom vyvliekli matky s deťmi. Pred vlastnými očami jej znásilnili desaťročnú dcéru Katku. To však nebolo všetko. Matky sa chceli vojakom vytrhnúť a deti zachrániť. Keď ale zastrelili jednu z matiek, zistili že nemajú inú možnosť ako sa nehybne prizerať na vojakov striedajúcich sa na ich najmladších. Niektoré deti neprežili, Katka áno. Viete si to predstaviť? A potom nech niekto príde že chce fotku zbombardovaného domu na pamiatku.“ Maja znechutene odsúva tanier s jedlom, ktorého sa ani nedotkla. Majestátne hradby obkolesujú hrad, no najmä živú spomienku na Taliansko. Republika Ragusa, ako sa Dubrovník do roku 1806 volal, je plný pokladov. Kniežací palác z 15. storočia, palác Sponza zo 16. storočia , kláštor Klarisiek, barokový chrám sv. Vlaha, galéria ikon , Onoforiova studňa z 13.storočia, pomenovaná po staviteľovi mestského vodovodu, kostoly a paláce, v ktorých nájdete zbierku mincí z Carihradu či lebku svätého Blasiusa. Jeden deň na prehliadku mesta vám určite stačiť nebude. Po dlhej prechádzke prichádzam do prístavu, kde mi odporučili reštauráciu s najlepšími morskými špecialitami v meste. Reštaurácia je úplne plná, možno aj vďaka jazzovej skupine, ktorá nenechá prejsť okolo ani jedného turistu bez povšimnutia. Sadám si za rezervovaný stôl, ktorý sa nachádza meter od móla a pozerám na slnko, ktoré sa dotýka morskej hladiny. Lúče slnka a voda sa zlievajú, a strechy domov horia červenou. Jazzoví hudobníci hrajú fantasticky a hru prežívajú celou dušou. Keď mi čašník odmietne dať lístok, celkom nerozumiem. “Načo lístok ja Vám poradím. Máme výborné kráľovské krevety, pečené ryby a chobotnice na cesnaku. Predobedom ešte plávali v mori.“ Objednávam si a na otázku aký majú šalát, prichádza s údivom odpoveď: „ Malý alebo veľký. Veľmi chutný.“ Toto je asi jedna z vecí ktoré ľudia prichádzajúci do Dubrovníka milujú. Jednoduchosť a veľmi autentické uvoľnené správanie obyvateľov. Je to mesto pre moderných Adamov a Evy. Zamilovaní nachádzajú svoj raj v úzkych uličkách, kde nebo tvorí prádlo sušiace sa na šnúrach prepojených z domu na dom. „Dubrovník je hlavné mesto kultúry v Chorvátsku. Práve chorvátske Atény, ako toto strategicky perfektne situované mesto, nazývajú, bolo od pradávna Mekkou umelcov, spisovateľov a vedcov.“ Zanietene vysvetľuje Mirko Bregojevič, študent histórie, s ktorým som sa stretla pri hradbách mesta. Nie sú to však majestátne hradby, ktoré svojou 1940 metrovou dĺžkou, 25 metrovou výškou a šesť metrovou hrúbkou vytvárali po storočia pocit istoty. „Energia miesta, panenská príroda, ostré skaly na ktorých sa lámu vlny a mečové tance urastených mužov. Najprv mesto patrilo byzanskej ríši, potom Benátčanom, nakoniec Rakúsko Uhorsku. Počas občianskej vojny v roku 1991-1992 mesto najviac trpelo odstreľovaním srbskou armádou.“ vysvetľuje Chorvát Mirko, ktorý tají rodičom svoj päťročný vzťah so Srbkou Doris. „ 80 percent domov bolo v meste poškodených, knihy a historické spisy boli zničené. Vo františkánskom kláštore sa nachádza najstaršia lekáreň v Európe. Je to jedna najvychýrenejších pamiatok mesta. Vďaka bohu tú Srbi nezničili. Keby Dubrovník nepatril do zoznamu UNESCO, mesto by nedostalo veľkú finančnú pomoc a nebolo by zrekonštruované. “ hovorí Mirko, ktorý popri štúdiu pracuje ako historický sprievodca. Ako je možné že tento sebavedomý, inteligentný muž znechutene krúti hlavou nad Srbmi, keď žena, ktorú miluje je jednou z nich? „ S Doris sa o týchto veciach nerozprávame. Často mi vyčíta, že som ju ešte nepredstavil mojim rodičom. Bojím sa toho lebo viem, že by so mnou nikdy viac neprehovorili. Milujem ju, chcem si ju zobrať za ženu a mať s ňou deti.“ Spomienky z minulosti sú pre mnohých stále ešte príliš bolestivé. Len láska a odpustenie môžu prekročiť tiene minulosti. Každodenný život ukazuje, že si to uvedomuje väčšina obyvateľov Dubrovníka. Zapadá slnko a húfy škriekajúcich čajok prinášajú súmrak. Rybári sa v svojich ľodkách púšťajú na more. Psy zavíjajú a z diaľky počuť vrúcny ženský spev. Odchádzam z mesta farieb, vôni, hudby a príbehov, ktoré vám zostanú dlho v srdci.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Slovensko sa rozdelí. Čo bude nasledovať po plošnom testovaní?

Mestá chcú o ďalšom testovaní ešte rokovať.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

ĽSNS: Hodnotová bitka o sedem miliónov

Možno sa ich za tie peniaze aspoň zbavíme.


Už ste čítali?