„Ja odtiaľto neodídem.“ kričí keď ju objímam a snažím usadiť do auta. „Neodídem odtiaľto. Nech konečne pochopí, že som úžasná žena. Že bude so mnou šťastný, že sme si súdení.“ kričí a rukávom si utiera sopeľ. Vlasy má zmoknuté, celá sa trasie. „Milujem ťa. A ty miluješ mňa.“ kričí z plných pľúc. Za oknami sa objavujú siluety postáv. Pohyb závesov mení obraz. Len JEHO byt je tmavý.
„Je to kamufláž. Schováva sa v tme. Na sto percent je vnútri. Myslí si, že naletím. O, aké úbohé. Pravda si každého nájde. A to aj v tme.“ vzlykavo chrapčí a jej pritakám. „Pravda si ťa nájde. Pravde sa neschováš! Viem že si tam! A viem, že ja som v tvojom srdci. Tak sa tomu nebráň!“
Je úplne skrehnutá. Veď tu už stojí vyše dvoch hodín. V svetri a teniskách.
„Aaah!!!!“ kričí. Rozkročená, ruky v pästiach za telom. Objímam ju. Viem že to pomáha. Viac ako Diazepan, Lexaurin či antidepresíva.
Drží sa ma kŕčovo a šepká vysilene: „Tami, musíme mu pomôcť. Potrebuje nás. Je mu strašne zle, takto keď je sám v tej tme. Musíme mu pomôcť, lebo sa z toho zblázni."Je ťažké, povedať jej, že ON už od začiatku minulého týždňa nebýva v tomto byte, že nedokázal každý druhý večer pozerať na ňu, na jej svet naservírovaný na farebnej tácke.
Minulý týždeň doniesla stôl, stoličky, z učňovky najala desať čašníkov- učnov v oblekoch, všade sviečky a takto ho čakala pred jeho domom. Jedlo vychladlo a on nikde. Inokedy zas nacvičila s tanečníkmi SND Luskáčika a spolu s Moyzesovým kvartetom predviedli krásnu šou na špičkách. Vtedy stál aspoň v okne a ona bola presvedčená o tom, že ak sa nevzdá, dosiahne svoj cieľ. Pamätám si aj na to ako namaľovala spolu s absolventmi VŠVU na parkovisko pred jeho domom farebnými kriedami jeho obľúbený akt od Modiglianiho, len tvár ženy patrila jej.
Sadáme do auta. Výborne, dnes to išlo ako po masle. To ale už otvára dvere.
"Prosím, zavri ich." pokojne šepkám.
"No dobre, dobre! Nekrič na mňa! reve a okienko sa posúva smerom k jej mokrým topánkam. Vykláňa sa a jej hlas prehlušuje rádio aj zvuk motora: "Neboj sa! Milujem ťa! Stále ťa milujem!"
Podávam jej kofolu a tabletku. Prehĺta.
"Vieš, milujem ho aj keď mu šibe teraz."
Keby som ju tak neľúbila, tak to nerobím.
-2°C, kúrenie na maxime, hudba hrá, ONA drží moju ruku, ktorou sa tak ťažko preraďuje.
"Ako? Len aby si neprechladla."
"Mám vlhké aj nohavičky."
"No, to ti závidím."
Konečne sa usmieva.
"Tami?"
"Hm?"
"Vlhké nohavičky kým nás smrť nerozdelí.V dobrom aj zlom chápeš? O tom je láska."
Snehové vločky miznú pod stieračom, vysvietená Bratislava smúti za koncom týždna a ja sa teším na horúci čaj a spiacu JU.